Pri autonehode neďaleko Viedne zahynul olympionik Zoltán Pálkovács

Smrť úspešného džudistu

Podľa Korčoka, ktorému smutnú správu potvrdili na slovenskej ambasáde, sa tragická nehoda stala v sobotu pred 23.00. "Zoltán bol v aute ako spolucestujúci, nešoféroval, údajne vodič skončil v nemocnici a je po operácii. Je to pre nás hrozná udalosť. Pre Zoltána Pálkovácsa bola Dukla jeho rodina, žil jedine pre šport a reprezentáciu. Mal veľa priateľov a dosť neľahký osud."
      Zoltán Pálkovács bol jeden z najlepších slovenských džudistov súčasnosti i predchádzajúcich rokov, vo svojej kariére sa ozdobil armádnym titulom majstra sveta a reprezentoval Slovensko aj na olympijských hrách.

Slovenské džudo opustil dvojnásobný účastník OH v Aténach'04 i Pekingu'08. V spomienkach zostane navždy ako borec, ktorý sa nebál nikoho a ničoho. Pred štyrmi rokmi na 32. armádnych majstrovstvách sveta CISM v chorvátskom Vinkovci vybojoval v hmotnosti do 100 kg zlatú medailu. Pre Pálkovácsa to bol najvýraznejší úspech v kariére. V živej pamäti zostanú jeho slová po triumfálnom príchode: "Keby som si neveril, že môžem vyniknúť, ani by som tam necestoval. Mal som viacero zdravotných problémov, no prehrýzol som sa cez ne, natrénoval som dosť a ovocie driny sa dostavilo."

Na olympiádach mu ruže úplne nezakvitli, v Aténach prehral v 1. kole s Francúzom Lemairem, v Pekingu rovnako rýchlo s Argentíncom Costom, na ME dosiahol maximum v podobe dvoch piatych miest v Maribore'02 a v Bukurešti'04. V Maribore sa mladý slovenský reprezentant, dvojnásobný medailista na juniorských majstrovstvách Európy (striebro Rím'99, bronz Nikózia'2000), ukázal v hale Tabor vo vynikajúcom svetle a o medailu prišiel až vo svojom šiestom súboji s olympijským víťazom a majstrom sveta Maďarom Antalom Kovácsom. V Bukurešti zachraňoval bilanciu slovenského džuda s ďalším 5. miestom, v súboji o bronz bol nad jeho sily Francúz Lemaire, ktorý ho vyradil aj v olympijských Aténach. Na turnajoch Svetového pohára, Grand Prix, či Grand Slamu dosiahol bilanciu 1-4-4.

Po OH v Pekingu zažil dlhé posteľové mesiace. Vo vojenskej ubytovni banskobystrickej Dukly sa jeho telo nevládne vystrelo. Stokilovému Zoltánovi Pálkovácsovi vyplo poslušnosť pravé koleno a v januári'09 v Ústrednej vojenskej nemocnici v Ružomberku podstúpil operáciu, najzložitejšiu v kariére. Keď sa zobudil z narkózy, primár Daniel Oslanec ho ubezpečil, že zákrok dopadol perfektne. Olympionikovi Zolovi vtedy spadol kameň zo srdca. Potom trávil čas výlučne ležmo vo svojej posteli. "Najhoršia bola monotónna poloha, neustále som ležal na chrbte. Zvykol som sa pri spaní prehadzovať z boka na bok i na brucho, jednotvárny pohľad do stropu ma ubíjal," zneli jeho útržky zo spomienok.

Tento rok sa 29-ročný rodák z Rimavskej Soboty nádejne naštartoval na svoju už tretiu olympiádu do Londýna. Veľmi si veril, povzbudilo ho najmä 3. miesto na turnaji EP v Hamburgu a rovnaká priečka na turnaji Svetového pohára v Lisabone. Spolu s Milanom Randlom jednoznačne smerovali na olympijský vrchol. Teraz Randl osamotel, druhého rovnocenného už k sebe ťažko nájde.

Osobný tréner Ján Gregor sa podelil so všetkým, čo mu spôsobuje žiaľ. "Pozvali ho na ligový turnaj, vracal sa domov, v aute sedel so šoférujúcim kamarátom Oliverom. Bol víkend, Zolo mal voľno, chcel si zazápasiť, aj keď len neoficiálne."
      Dlhé boli minúty čakania, keď sa neozýval. Ján Gregor: "So Zolom som mal ísť do Vranova, kde náš prezident zväzu otváral novú športovú halu. Keď mi nedvíhal telefón, a neustále som ho prezváňal, začalo mi to byť podozrivé. No keď neprišiel ani na dnešný raňajší tréning, už som vytušil, že sa stalo niečo tragické. Zolo, keď zápasil, nikdy nešoféroval. Tvrdil, že takto je to bezpečnejšie, telo so známkami únavy horšie reaguje. Zistili sme, no naozaj je to len sprostredkovane a nič nie je oficiálne, že zleteli z cesty, ktovie, možno šli rýchlo."

Slovenské džudo smúti. Ján Gregor: "Len pred ôsmimi dňami nás po tragickej autonehode opustil Miroslav Gabčo, navždy sme sa s ním rozlúčili v Martine-Priekope 22. septembra. A teraz toto. Ťažko sa mi hľadajú slová..."

Šéftréner slovenského džuda Rastislav Mezovský veľa so Zoltánom Pálkovácsom zažil. "Bol to prírodný typ borca, veľa vecí bral impulzívne. Mal veľký talent a spolu s Randlom bol jasný kandidát na olympiádu v Londýne. Mali sme dvoch, teraz už len jedného. Ešte pred týždňom som sa s ním rozprával o jeho problémoch a aj o olympiáde. Slovenské džudo veľa jeho odchodom stratilo, podstatný je však človek a tragédia, s ktorou sa jeho blízke okolie bude ťažko vyrovnávať."

Šéftréner džuda v armádnej Dukle Marek Matuszek: "Okamžite som po tejto informácii zrušil tréning, odišiel od nás mladý človek, džudista, ktorý veľmi túžil po absolútnom piedestále. Takéto rozlúčky, náhle a tragické, sú najhoršie."