Vojna mu vzala 8 súrodencov, bežal iba pred smrťou! V Riu chce medailu

LONDÝN / Pred štyrmi rokmi bol Guor Mading Maker (31) politickým utečencom a maratón v Londýne absolvoval s olympijskou vlajkou pri mene.

Obsadil 47. miesto, keď do cieľa prišiel o vyše 11 minút neskôr ako víťazný Uganďan Stephen Kiprotich. Guor neštartoval ani pod svojím pravým menom, lebo priezvisko Marial si vypožičal od strýka, ktorý ho svojho času dostal do USA. Na budúci rok si chce Guor (opäť Mading Maker) olympijskú skúsenosť zopakovať, ale už vo farbách svojej znovunájdenej domoviny - Južného Sudánu.

"Je to nádherný pocit a zadosťučinenie, že Južný Sudán bude môcť súťažiť v Riu de Janeiro pod svojou vlajkou. Veľa ľudí položilo svoje životy za mier v našej krajine, ktorý teraz konečne máme. Aj to je jeden z dôvodov, prečo do toho idem a chcem reprezentovať svoju krajinu pod jej vlajkou," uviedol na vysvetlenie Guor pre server BBC.

Do krajiny svojho detstva sa vrátil v roku 2013 po takmer 20 rokoch strávených v cudzine. Utiekol pred hrôzami občianskej vojny, ktorá si v Južnom Sudáne vyžiadala dva milióny životov. Medzi nimi bolo aj 28 členov jeho rodiny.

"Keď som mal 15 rokov, pobrali sme sa spolu so strýkom do Káhiry v Egypte, kde sme získali status utečencov. Potom nás poslali do Concordu v americkom štáte New Hampshire. So strýkom som žil už od svojich siedmich rokov na severe Sudánu. Rodičia ma tam poslali a bolo to z ich strany úžasné rozhodnutie. Dá sa povedať, že ma zachránili. Nechceli ma stratiť natrvalo ako osem mojich súrodencov, ktorí prišli o život vo vojenskom konflikte," vysvetlil Guor.

Beh bral ako prostriedok na záchranu života

Keď opúšťal vojnou zmietajúcu krajinu, povedal si, že bežať už nikdy nebude. Beh bral iba ako prostriedok na záchranu svojho života a mal ho spojený s vojnou. V obyčajnom civilnom živote si nevedel predstaviť, aby vzal nohy na plecia len tak bez donútenia. V Amerike však bolo všetko inak. Otvorili sa mu nové možnosti. K vytrvalostnému behu sa vrátil počas prvých rokov na strednej škole. Keď začal štúdium na Iowa State University, spolu s kamarátom na izbe si napísali na stenu svoj veľký cieľ - účasť na olympijských hrách v roku 2012.

"Prvý maratón som si doprial v októbri 2011 a podarilo sa mi zabehnúť olympijský limit. Do Londýna som však ísť nesmel, lebo som nechcel pretekať za krajinu, kde zabíjajú ľudí, bolo by to zneuctenie mojich mŕtvych krajanov. Zároveň som však nemal americké občianstvo. Bol som mužom bez občianskej príslušnosti. Nakoniec som zistil, že sa dá súťažiť na olympiáde aj bez toho, aby som reprezentoval konkrétnu krajinu. Medzinárodný olympijský výbor mi pomohol v tom, aby som si splnil sen a mohol ísť do Londýna," pokračoval Guor vo svojich spomienkach pre BBC.

Keď sa v roku 2013 vrátil späť do vlasti a stretol sa po dlhom čase s rodičmi, mama ho ani poriadne nespoznala. Obaja prežívali veľké emócie "Keď niekto zakričal moje meno, mama sa začala triasť po celom tele, ja som asi na minútu stuhol. Keď mama od prekvapenia zamdlela a ja som sa nad ňu sklonil, neustále len opakovala: "Si to ty? Si to vôbec ty?"

Guor momentálne trénuje v Keni v silnej skupine s Eliudom Kipchogem a úradujúcim olympijským šampiónom a tiež majstrom sveta Stephenom Kiprotichom. "Som im veľmi vďačný, učím sa za pochodu každý deň. Mojím cieľom je zlatá medaila pre moju staronovú krajinu. Prečo nie? Myslím si, že nič nie je nemožné," uzavrel Guor.