Aj viacnásobní olympionici môžu trpieť depresiami

ATHENS / Päťnásobná držiteľka zlatej medaily, plavkyňa Missy Franklin prehovorila o svojej depresii. Tú jej lekári diagnostikovali pred olympiádou v Riu v roku 2016.

Na plaveckej scéne sa zjavila náhle, ako kométa. Ako 17-ročná na olympiáde v Londýne v roku 2012 získala 4 zlaté medaily, pričom prekonala 2 svetové rekordy. Jej meno a tvár v zápätí spoznal celý svet. Missy Franklin však pozná aj odvrátenú tvár mediálnej slávy, stupienkov víťazov a bleskov fotoaparátov - prvýkrát otvorene a verejne prehovorila o svojom boji s depresiami.

Franklin je odhodlaná pomáhať mladým športovcom vyrovnávať sa s často veľkými olympijskými očakávaniami a s tým, čo sa deje po skončení pretekov. "Myslím, že ako vzory v športe sa často stretávame s tlakom a očakávaním, aby sme boli neustále silní a tvrdí," povedala Franklin pre portál CNN Sport. "Vravia nám: Ste predsa olympionici, musíte byť naozaj silní a mať veľkú sebadôveru. Podľa mňa sa často zabúda na to, že aj my sme len ľudia a tiež máme dni, kedy sme unavení, nemáme motiváciu a nechce sa nám ísť trénovať. Podľa mňa je dôležité aby si to uvedomovali aj mladí atléti."

Missy Franklin po hviezdnej olympiáde v Londýne šla do Ria s veľkými očakávaniami. Získala síce jedno zlato, no neumiestnila sa na stupienkoch víťazov ani v jednej z individuálnych súťaží a tak bola pre ňu táto olympiáda sklamaním. "Fyzicky som bola v najlepšej forme, mala som za sebou najlepší rok tréningu v živote, to však neznamenalo nič, pretože duševne som bola na tom úplne zle. Mala som pocit, že som nanič, že moje telo je nanič a nedokážem ovládať svoje myšlienky - a vtedy nezáleží na tom, koľko trénujete," hovorí Missy Franklin.

V boji s depresiou Missy pomohli kamaráti a členovia plaveckého tímu, Michael Phelps a Allison Schmitt: "Sú to moji dobrí kamaráti a obaja otvorene hovoria o svojich depresiách a o tom, čím prechádzajú." Michael Phelps dokonca priznal, že zvažoval samovraždu. Športovci hovoria o tom, aký ťažký vie byť návrat do "bežného života" po výnimočnom vypätí olympiády. Franklin vysvetľuje:"Ľudia nás sledujú dva týždne na obrazovkách, potom sa vrátia ku svojim bežným životom. Pre nás sú to dva najúžasnejšie týždne našich životov, niečo, na čo sme sa pripravovali po celý život a potom sa to skončí a musíme si nájsť cestu späť do "pravého sveta", nájsť si prácu, ďalší koníček po mnohých rokoch jedinej činnosti."

Neexistuje recept na výchovu olympijského plavca, určite však pomáha, ak sa deti naučia plávať už v útlom veku:

​