Ťažko skúšaný gólman: Lekári mu zakázali športovať, matka od neho odišla. Teraz je jednotkou v bránke

PRAHA / Lekári mu zakázali športovať, najskôr ale chcel byť snoubordista. Teraz je v hokeji českou brankárskou jednotkou a ťahá svoj tím za veľkým úspechom na majstrovstvách sveta. Jeho meno je Šimon Hrubec a poďte sa s nami pozrieť na jeho príbeh, ktorý v žiadnom prípade nie je najkrajší.

Myšlienkou Šimona v detstve bolo, že ak bude hokejista, bude mať veľa peňazí, veľké domy, modelky a krásne autá. To bolo jeho hnacím motorom, prečo sa stať hokejistom. "Navyše som mal v sebe odmalička aj súťaživosť a zrejme aj nejaké základné nadanie. Neskôr sa môj výber životnej dráhy zúžil na tri smery: hokej, futbal, alebo snowboard," uviedol príbeh Hrubec. 

Ťažké detstvo

Hrubec to vôbec v detstve nemal ľahké. Jeho otec pracoval ako colník na hranici. A jeho mama - tá od nich odišla, keď bol ešte malý. Otec sa ale na nič nevykašľal a mal čo robiť, aby domácnosť zvládal. 

TASR

Keď sa Šimon rozhodol pre hokej, najskôr bol útočník. Snažil sa presadiť ako kanonier, pretože strieľať góly ho bavilo. Neskôr u neho došlo k rôznym zdravotným problémom a často bol chorý. Prešiel si niekoľkonásobným zápalom priedušiek a pchali do neho lieky na zlepšenie imunity a plno antibiotík. 

Šimon išiel so svojím otcom na kontrolu ku doktorke a tá mu povedala: "Pán Hrubec, myslím, že ten hokej ho zabije. Musí s tým skončiť." Hneď cestou domov to začali riešiť a jediná možnosť, ako by mohol pokračovať v hokeji, je stať sa brankárom. Medzi rečou otec utrúsil, že výstroj je drahý. 

Rovnako zareagoval aj pri večeri. Šimon vedel, čo musí urobiť - vytrhol zo steny PlayStation, ktoré mal ako jeden z mála chlapcov v republike. Doniesol ho otcovi a povedal mu, aby to predal a kúpil za to výstroj.

Síce sa zbavil svojej zábavky, vôbec ho to nemrzelo a mohol začať trénovať v novom brankárskom výstroji. Ten chránil všetky časti tela, okrem kolien. Ak ale mal správne postavenie, chránili ich betóny. 

Jeho otec presne vedel, čo robí a pri tréningoch mu práve do toho miesta strieľal - kým sa nenaučil, že pri každej strele si musí kľaknúť. Šimon pri prvých pokusoch už ani nevidel cez slzy, no jeho otec ďalej pokračoval, kým sa to nenaučil. Vďaka tomu aj svoj rozkľak zdokonalil a dnes mu to mimoriadne pomáha. 

Šťastie na ľudí či jeho dobrota?

Šimon sa drží myšlienky, že v kariére mal šťastie na ľudí, no je pravda, že je to aj tým, čo vychádza z neho a akých ľudí si k sebe priťahuje. "Tým, že nie som vypočítavá sviňa, ktorá robí veci len pre svoje dobro, ale na svoj úkor a kľudne pomôžem aj niekomu inému. Tak som sa dostal ku charite hneď, keď som zarábal viac peňazí," povedal. 

TASR

Často sa pristihne, že počas zápasu sa pozerá na brankára z druhého zápasu a hovorí si: "To bol ale dobrý zákrok." Prekáža mu aj to, ak súperov brankár dostane blbý gól. Ťaží ho to a súcití s tým chlapcom, pretože vie, čo mu beží hlavou. Vie, že tú situáciu nepodcenil a vyhodnotil ju najlepšie, ako vedel, no aj napriek tomu mu to tam niekedy prepadlo. 

Hokejku na zem!

Keď bol Šimon malý, na plagáte v detskej izbe bol Ed Belfour a v ruke držal hokejku Bauer Reactor. Samozrejme, veľmi po nej túžil. A aj sa mu to splnilo a dostal ju na Vianoce. Táto hokejka bola oproti ostatným mimoriadne ľahká a to sa podpísalo na to, že ju držal vkuse nad ľadom. 

"Hokejku na zem," kričal na neho otec. Keď sa ho Šimon opýtal, prečo kričí, kričal ešte viac, že nekričí, ale len hovorí nahlas, aby ho pod maskou počul. Šimon sa naučil držať svoju bauerku na ľade, no pri chvíľke nepozornosti ju opäť zdvihol. A jeho otec znovu kričal. 

Aj tak bol hrdina

Z jeho rozprávania to na prvý pohľad vyzerá, že mal kruté detstvo plné sĺz a otcovho kriku, no on to tak nevníma. Naopak, je mu za to vďačný. Aj za to, čo všetko musel podstúpiť, aby po rozvode zostal s ním. 

Na súde mu povedali, že ak ho chce získať do opatery, musí zmeniť prácu, aby mal na neho čas. Pracoval na zmeny na hraniciach, kde kontroloval kamióny. Pre to, aby si Šimona mohol nechať, sa zatvoril do kancelárie, kde mal jasnú pracovnú dobu. Tam vybavoval doklady pre špedíciu. Raz za čas ale aj tak musel ísť na nočnú a ak nemal kde Šimon ísť, spal v jeho kancelárii na gauči. 

"Vďaka otcovi som tam, kde som. To si uvedomujem. Zároveň by som s ním chcel riešiť viac osobných veci, no stále ho beriem v niektorých situáciách ako trénera. Vycvičil ma pre hokej, ale niekedy dosť na úkoor vzťahu otca a syna, ako to znajú bežní chalani. Nikdy som mu nemohol povedať oci, mali sme žúr a poriadne sme sa ožrali. Alebo oci, včera som šiel spať o jednej v noci. Viem, že by mi na to odpovedal, že či si myslým, že s takýmto prístupoom sa niekam dostanem. Vyčítal by mi to, bol by striktný," povedal na jeho adresu. 

Príchod mamy

Svoju mamu videl počas dospievania len občas. Naposledy prišla za ním po dlhých rokoch s tým, že by chcela, aby to medzi nimi bolo ako predtým, kým bol ešte malý. "Zíde z očí, zíde z mysle. Ja som ju nepotreboval," vyslovil sa.

TASR

Pravú mamu mal už v Monike - otcovej priateľke. Mame bol vďačný, že sa narodil, no dnes je to pre neho známa. Ak by sa náhodou stretli, pozdravil by ju, pokecali by, ako sa má, no puto matky a syna sa z ich vzťahu dávno vytratilo. 

Najväčšou výhrou je syn

Aj keď sa to do životopisu nedá dať, nenájdete to ani v štatistikách, najväčšou výhrou pre neho je syn. "To je najviac, čo môže chlap dokázať. Založiť rodinu a dobre vychovať svoje deti. Na to som pyšný zo všetkého najviac," povedal na adresu rodiny. 

Pomáhať ostatným

V hokeji sa snažil nájsť aj niečo hlbšie. Niečo, čím by pomáhal aj ľuďom okolo seba. Bral to podobne, ako svojou prácou pomáhajú doktori, policajti či vojaci. Založil tak koncept projektu Saves Help, ktorý má pomáhať brankárom.

TASR

Šimon bol práve ten, ktorý si neprešiel žiadnym mládežníckym národným tímom. Vzali ho jedine na kemp U20. Myslel si, že má ísť aj na majstrovstvá, no vtedy sa to nepodarilo. Aj na takéto situácie mal jeho otec porekadlo: "Ak sa ti deje nejaká nespravodlivosť, musíš byť o triedu lepší než ten, kto má pred tebou prednosť. Hrá sa na výhry a ak je ten druhý natlačený, ako chce, ty budeš o triedu lepší a tréner siahne po tebe, pretože chce vyhrať. Ale ak na tom budete rovnako, v živote sa do brány nedostaneš."

Už ako junior pôsobil v Budejoviciach. Vtedy začínal chytať medzi mužmi. Pred posledným rokom zmluvy tam mal v pláne pokračovať, počítalo sa s ním ako s nástupcom odchádzajúceho Jakuba Kovářa. Pri rokovaní o predĺžení spolupráce požadoval od klubu jediné - aby si mohol vybrať výstroj podľa seba, aby podával čo najlepšie výkony. Povedali mu, že mu ju nedajú a on na to, že zmluvu nepodpíše. Odišiel tak do Třinca.

Dnes má Šimon krásnu ženu, rýchle autá, pekný dom, peniaze a rodinu. Presne všetko to, čo bolo jeho hnacím motorom stať sa hokejistom.