Našimi očami: Quo vadis, slovenský hokej?

Desiate miesto slovenskej hokejovej reprezentácie na domácom šampionáte je obrovským sklamaním pre každého, kto má hokej rád.

Mala to byť vydarená rozlúčka jednej silnej generácie hráčov, ktorá na štyroch šampionátoch (od roku 2000 do roku 2003) získala kompletnú medailovú zbierku. Partie hokejistov, ktorí spolu hrávali odmalička, zažili veľké víťazstvá aj prehry. Napokon to všetko vypálilo inak - smutne až depresívne pri pohľade na uplakaného Pavla Demitru, napriek skvelým fanúšikom, ktorí mu ďakovali za roky v reprezentácii.

Mimochodom, Pavol Demitra by si zaslúžil jednu špeciálnu medailu - za to, ako sa vie radovať po strelených góloch, lebo žiaden iný hráč sa mu v spontánnosti nevyrovná. Škoda, že v Bratislave to počas majstrovstiev sveta predviedol iba raz.

sita - Hokejisti Slovenska smutní z výsledku proti Fínsku

Prečo sme na majstrovstvách sveta vybuchli? Každý pozná tristo dôvodov - od prestarnutého tímu, horšieho korčuľovania, nízkej efektivity streľby, slabé presilovky, obrancovia (s výnimkou Višňovského) hrajúci so strachom bez prihrávky a streľby, ani ten brankár nebol ideálny. Na mužstvo "padla deka" a tlak bol vraj priveľký. A podľa mnohých fanúšikov za to všetko môže, samozrejme, tréner Glen Hanlon.

Tak či tak, život ide ďalej, aj keď šampionát na Slovensku sa zopakuje možno o 15 - 20 rokov, ak v tom čase bude naša reprezentácia v najvyššej kategórii MS. O rok vo Švédsku a Fínsku budeme zachraňovať olympiádu v Soči v roku 2014. Ak zostaneme na 10. mieste v rebríčku IIHF (alebo ešte viac klesneme), nedostaneme sa na olympiádu priamo, ale budeme musieť absolvovať kvalifikáciu.

Asi by sme si mali začať zvykať viac na rozčarovanie ako radosť, ktoré nám hokej v budúcnosti prinesie. Ale rád sa budem mýliť. Šále v slovenských farbách okolo krku politikov nášmu športu nepomôžu, ani spoločné fotografie s úspešnými športovcami použité v predvolebnej kampani. Lebo nič neriešiacich drístov už bolo dosť. Ak teda nechceme úplne padnúť na hubu...