Štochla zmarený londýnsky sen zaslzil, Kukučka bol realista

Triumfom nad Dánskom ukončili v utorok večer srbskí hádzanári agóniu Slovenska na jubilejnom desiatom európskom šampionáte.

Kým burácajúca hala Pionir oslavovala postup svojich hrdinov do štvrťfinálovej skupiny a skalp jedného z najvážnejších favoritov na zlato, Slováci už definitívne vedeli, že si môžu začať baliť kufre, lebo k postupu do nadstavby im už nemôže pomôcť žiadna alternatíva nepravdepodobných výsledkov.

Majstrovstvá sa ešte ani poriadne nerozbehli a prvý z tímov už môže myslieť na cestu domov. Navyše len s veľkou dávkou prekvapenia sa Slováci môžu vyhnúť po tretí raz v poradí poslednej, 16. priečke, ktorá im prischla aj na ME 2006 a ME 2008.

Prehra s Poliakmi a srbské víťazstvo zrušili úmorné kalkulácie nielen o postupe zo skupiny, ale aj o účasti v olympijskej kvalifikácii a práve strata nádeje na turnaj pod piatimi kruhmi, bolo asi to najťažšie, čo musela v utorok večer v srbskej metropole stráviť najmä staršia časť slovenskej družiny - predovšetkým brankár Richard Štochl, Daniel Valo, či Radoslav Antl. Na priamu otázku verejnoprávnej televízie o strate olympijského sna Štochl odpovedal len chvíľkovým pohľadom do zeme, zaslzeným pohľadom a náhlym odchodom spred kamery a Valo to určite nemal ľahšie.

S triezvym realizmom sa po ohromnom poľskom prefackaní slovenskej trúfalosti priznal Peter Kukučka, no tiež sa mu na túto tému hovorilo najťažšie. "Ja som realista, o olympiáde som nesníval. Keby sme mali iný káder, tak možno hej. Ale máme malú základňu a navyše niektorí hráči, ktorí by tu mali byť, tu nie sú. Každý by sa mal zamyslieť, od hráčov až po realizačný tím, že ako to celkovo funguje. Tieto šampionáty, to je už iná úroveň a príprava musí vyzerať inak. Je to tak," dostala zo seba stredná spojka a tiež sa radšej pobrala rovno do tímového autobusu.

Ešte na začiatku Kukučka stihol k zápasu s Poliakmi poznamenať: "Ukázalo nám to, že kde sme a neviem, čo mám k tomu viac povedať. V poslednej pätnásťminútovke sme už len čakali, kedy sa to dohrá. Škoda, lebo nemáme veľa hráčov na Slovensku. Každý, kto je tu, by si mal uvedomiť, čo to znamená mať dvojkríž na hrudi a síce nikdy nehodnotím spoluhráčov, no myslím si, že niektorí by sa mali zamyslieť ako vyzerala ich príprava nielen včera, ale celkovo. Len na nás bude záležať ako pristúpime teraz k zápasu so Srbmi. Dúfam, že to odohráme so cťou, že nedostaneme ďalší pakel a neodídeme s dvoma hanbami."

Štochl, ktorý celý prvý polčas svojimi zákrokmi zneisťoval poľských strelcov, pritom po prestávke zostal nečakane sedieť na lavičke. "Bolo to rozhodnutie trénera, jeho sa na to treba spýtať," odpovedal pri pátraní po príčine a dodal: "Samozrejme, že ma mrzel posledný gól, čo som dostal a ešte jeden od Tkaczyka, ale pri všetkej skromnosti ostatné góly nešli na môj vrub." Obrovské sklamanie zo stroskotania slovenských šancí nemal dôvod tajiť.

"Celé mužstvo je trošku zlomené. Trošku dosť. Neviem, čo mám na to viac povedať, videli sme, čo sa dialo na ihrisku a k tomu už netreba ďalší komentár. Neviem, kde je pes zakopaný, ak by sme to vedeli, asi by to takto nedopadlo. Nechcem teraz čerstvo po zápase s horúcou hlavou niekoho hodnotiť a zvaľovať na neho vinu. Zbytočne nehádzať vinu z jedného na druhého. Keď kolektívne vyhrávame, tak musíme aj kolektívne prehrávať. Všetci, bez rozdielu, či ide o člena realizačného tímu, alebo hráča, musíme na seba brať zodpovednosť."