Z bratov Čapkovičovcov zostal pri futbale len Ján

Slovenské futbalové dvojčatá Jozef a Ján Čapkovičovci nezaprú, že im v žilách koluje tá istá krv.

Slovenské futbalové dvojčatá Jozef a Ján Čapkovičovci nezaprú, že im v žilách koluje tá istá krv.

Okrem toho, že sa jeden na druhého podobajú, oboch spája aj veľké priateľstvo a láska k futbalu. Zatiaľ čo belehradský majster Európy z roku 1976 Jozef si futbal pozrie už najčastejšie v televízii, ligový kanonier Ján mu zostal verný dodnes ako funkcionár klubu v bratislavskej mestskej časti Dúbravka. Bratia Čapkovičovci v piatok oslávia 60. narodeniny.

"My dvaja sme super kamaráti, keď do neho zarypnete, idem proti vám," povedal v rozhovore pre ČTK Ján Čapkovič, ktorý v roku 1970 okúsil atmosféru svetového šampionátu v Mexiku. Jeho brat Jozef pripustil, že medzi dvojičkami môže byť rivalita. "Ale medzi nami nebola, my sme si fandili a podporovali sa," potvrdil bratskú súdržnosť. Obaja vraj boli nešťastní, keď jeden hral za reprezentáciu a druhý nie.

Obranca tímu európskych majstrov z roku 1976, Jozef, dlhé roky pracuje na bratislavskom inšpektoráte práce, ktorému už viac ako desaťročie šéfuje. "Futbal ma zaujíma, na štadión však veľmi nechodím," priznal. Ján, ktorý si v roku 1972 vystrieľal v drese Slovana Bratislava korunu kráľa ligových kanonierov, zavesil kopačky na klinec len symbolicky. "Od roku 1977 som stále v tom istom klube," priblížil. Ako funkcionár zostal verný svojmu niekdajšiemu klubu Červená hviezda (ČH) Bratislava, ktorý dnes hrá v druhej lige pod názvom FC ŠKP Dúbravka Bratislava.

Čapkovičovci patrili k stáliciam belasého Slovana, s ktorým si v roku 1969 vo švajčiarskom Bazileji vychutnávali víťazstvo v európskom Pohári víťazov pohárov po triumfe nad španielskym veľkoklubom FC Barcelona. "Pre nás to bol obrovský zážitok, mali sme tam skoro domáce prostredie," spomínal Jozef, podľa ktorého na pamätný finálový duel na štadión svätého Jakuba vtedy cestovali tri vlaky Slovákov.

Bratov škrie, že si nikdy spoločne neobliekli reprezentačný dres. "Bola to obrovská chyba našich trénerov," myslí si Jozef. Keď v roku 1974 začal nastupovať za Československo, Ján v národnom tíme akurát končil. Práve vtedy však mali bratia k splneniu svojho sna najbližšie.

Na priateľský medzištátny zápas proti Iránu však Jozef pre zranenie neodcestoval. "Keby som vedel, že vtedy Ježek (reprezentačný tréner) zoberie brata, tak idem. Mohol mi to povedať, aspoň ten zápas by som určite odohral, aby sme boli prví na svete ako dvojičky," dušoval sa Jozef.

Vo voľných chvíľach obaja bratia napríklad berú do rúk udice a idú chytať ryby. Jozef však tvrdí, že skôr "chodí k vode". "Som taký rybár, že za posledných deväť rokov som chytil možno šesť rýb," poznamenal s úsmevom. Dvojčatá, ktorým nechýba zmysel pre humor, tiež s obľubou zbierajú huby.

Začiatkom 90. rokov Jozef dva roky pôsobil vo vysokej politike, keď v slovenskom parlamente obhajoval záujmy Slovenskej národnej strany (SNS). Na politiku si však nezvykol. "Išiel som tam preto, lebo som si myslel, že niečo urobím, ale zistil som, že sa tam urobiť nedá nič a potom to bolo zbytočné," uzavrel.