Rodina Mateja Tótha mala Vianoce neočakávane už v lete

BRATISLAVA / S veľkým transparentom a nápisom "Ďakujeme" prišla v stredu na viedenské letisko rodinná delegácia Tóthovcov, privítali ním olympijského víťaza v chôdzi na 50 km Mateja Tótha.

V príletovej hale schwechatského letiska plagát držali v rukách Katarína a Viliam Tóthovci, rodičia úspešného reprezentanta. Otec Viliam zažil synove životné preteky v Riu na vlastnej koži, mama Katarína ich sledovala doma v televízii.

"Keď som letel z Brazílie domov, uvažoval som, kedy som vlastne Maťka videl prvýkrát súťažne chodiť. Mal vtedy 13 rokov, začínal v Nitre u trénera Petra Mečiara a my sme od neho vyzvedali, ako mu to ide, nech sa predvedie. Dlho sa okúňal, nechcel nám ten chodecký štýl ukázať, až raz na jednom stretnutí u našich svokrovcov v Nitre sa nechal prehovoriť. Vtedy som ho prvýkrát videl v akcii. A odvtedy mnohokrát. Za dvadsať rokov jeho kariéry sa to ani nedá spočítať. A bolo jedno, či to boli nejaké veľké preteky, alebo iba také regionálne. Od obyčajných žiackych až po zlatú päťdesiatku v Riu," priblížil otec čerstvého olympijského víťaza myšlienky, ktorými si krátil dlhý let z Brazílie domov.

"My s Maťkom sme dobre zohraná dvojica. Rozumieme si aj bez slov. Nám stačí pohľad, gesto. Chodím ho povzbudzovať všade, kde sa dá. Bol som vlani v Pekingu, nemohol som teraz chýbať v Riu. Boli to nervy, musel som byť pri ňom. Popri trati sme začali s ním behať od 44. kilometra. Zorganizoval to Miloš Bátovský. On Maťkovi radil, aby si u súpera pred sebou všímal najmä jeho lakte a ramená. Reč jeho tela. Radil mu trochu takticky, ja som skandoval také naše rodinné pokriky. Často som mu spomínal dcérky Ninku a Emmku. To bola pre neho veľká podpora. Vlieval som mu ďalšie sily do tela, lebo to veľmi potreboval. Tá päťdesiatka bolela. Bola to veľmi náročná súťaž, počas ktorej mnohí výborní chodci už po 30. - 35. kilometri kolabovali. To som na olympiáde nečakal," tvrdil Viliam Tóth, ktorý sa na viedenskom letisku stal terčom podpichovania od priateľov najmä pre jeho (ne)olympijský beh s plecniakom na chrbte. Mnohí kamaráti mu gratulovali k pozoruhodnému výkonu nie iba syna Maťa, ale aj jeho.

"Behali sme hore - dolu, normálne som v Riu neplánovane trénoval na košický maratón. Z toho behu som sa potom spamätával počas letu z Ria. Mal som na to dosť času. Aj na utriedenie si myšlienok, na rekapituláciu prežitého," konštatoval otec olympijského víťaza, ktorý bude dlho spomínať nie iba na vytrvalé "pendlovanie" okolo chodeckého olympijského okruhu, ale aj na prvú gratuláciu synovi v cieli. Novému olympijskému šampiónovi sa aj poklonil.

"Prečo som to urobil? Lebo si to zaslúžil. Pre mňa bol Maťko obrovským hrdinom dňa. Za to, čo na tej päťdesiatke predviedol, si moju poklonu zaslúžil. Išiel famózne, jeho výkon som mnohokrát oplakal. Aj teraz, keď o tom hovorím, sa mi tisnú slzy do očí. Bolo ťažké sa k nemu dostať, ale podarilo sa to. Bolo to krásne, ťažko sa mi o tom hovorí. Možno mi ešte stále úplne nedošlo, čo dokázal," dojato rozprával Viliam Tóth, ktorý na manželku prezradil, že ona veľmi dlho nechcela naživo vidieť Maťka počas pretekov. Nemohla sa pozerať na to, ako sa Matej trápi na trati, ako na nej trpí. Nechcela byť svedkom tých chodeckých galejí.

"Ale aby som povedala pravdu, tá moja nechuť trvala iba niekoľko rokov. Už som vzala na milosť aj preteky v Dudinciach. Chodím tam často. A nie iba na preteky. Dudince sú pre našu rodinu sviatok, veď Maťko tam mal aj svadbu. Pobyt v Dudinciach je pre nás rodinným sviatkom. Takže už sa na to pozerám aj z tohto hľadiska. A Maťkovi sa v poslednom čase v tomto meste v pretekoch začalo dariť, tak prečo sa netešiť spolu s ním," tvrdila Katarína Tóthová. Ako mama špičkového atléta a športovca najlepšie vie, čo všetko musel čerstvý olympijský víťaz absolvovať, aby sa v piatok 19. augusta mohol tešiť zo zaslúženého triumfu.

"Posledných päť kilometrov som preplakala. Od chvíle ako prešiel okolo Tallenta, úplne ožil. Akoby mu niekto vlial nové sily. Akoby dostal pomoc priamo z neba. Už to bol úplne iný človek. Eufória z neho úplne žiarila. Bol ako vymenený. A krásne išiel do cieľa. Išiel si po zlato. Bolo to krásne, tie posledné kilometre som preplakala. Veľmi som si uvedomovala všetko to, čo Maťko v príprave na túto olympiádu musel absolvovať, čo podstúpil. Aké ťažkosti prekonal. Na to všetko som si spomenula. Prežila som Vianoce už v lete. Verím, že takto to vnímali všetci, ktorí Maťkovi držali palce a posielali mu pozitívnu energiu," zdôraznila mama Mateja Tótha.

Ako človek, ktorý sleduje dvadsať rokov športového života z bezprostrednej blízkosti, vyzvala "samozvaných trénerov" a "tiežodborníkov" z gaučov či pivných posedení, aby svojou kritikou neznevažovali výsledky Slovákov v Riu. "Vážme si, čo dokázali. Každý jeden z nich sa na olympijské hry musel kvalifikovať. Musel byť lepší ako mnohí jeho súperi. Preto si vážme, že nás reprezentovali. Nemám rada tých radcov a trénerov z kuchýň a spred televíznych obrazoviek... Nech si to skúsia. Veď postaviť sa na štart takých pretekov je obrovská zodpovednosť. Je to veľký stres a nápor na nervy. Viem to posúdiť, pretože Maťka mám pred očami od jeho športových začiatkov. Som presvedčená o tom, že žiadny slovenský športovec nešiel do Ria iba na výlet. Neverím tomu. Sme malá krajina, vážne si všetkých ľudí, ktorí sú schopní a ochotní niečo urobiť za hranicami pre jej lepšie meno, pre jej úspešnú prezentáciu," dodala Katarína Tóthová.